Sú to už veky, čas plynie, no tie zvedavé pohľady sa nemenia, stále ostávajú, sú zakaždým rovnaké. 

Zdravia, usmievajú sa, vítajú. No i napriek tomu dajú pocítiť, že som tu cudzia. 

Nepatrím tu, a predsa odtiaľto odísť nemôžem. Alebo len jednoducho nedokážem? Nepustia ma. Pripútaná k životu, môjmu vlastnému, ktorý však sledujem len z diaľky. Nedokážem ovplyvniť žiadne dianie, rozhodnutia. Len sa dívam, všímam si detaily. 

Cudná. Cudzinka. Cudzojazyčná. Cudzoložnica. 

Navzájom sme sa jeden druhému už dávno odcudzili. Som pre teba len ďalšou cudzinkou. Ďalšou neznámou. A ešte nikto nezostavil rovnicu, aby si dokázal odhaliť moje pravé ja. Nahliadnuť do môjho vnútra, spoznať ma. Príliš cudná síce nie som, no ver, že od cudzoložnice mám tiež ďaleko. 

I keď nás toho toľko spája, pripadám si akási vzdialená a nevítaná. Nikým nepochopená kráčam ulicami mesta, znášam opovržlivé pohľady, falošné úsmevy a úlisné pozdravy.

Prečkám dni v spoločnosti a užívam si noci samoty. Prechádzam pustými uličkami, osvetlenými i temnými. Nikto nikde. V nočnom meste sa síce cítim trochu opustená, no nikdy cudzia. Rozumiem si so svetlami pouličných lámp, vrecúškom tancujúcim vo vetre i so zvonmi odbíjajúcimi polnoc.