Je to už nejaký ten piatok, čo som oficiálne a hlavne úspešne zmaturovala. Niektorí tvrdia, že sa nám po maturite otvárajú dvere do sveta, no je to naozaj tak? Máme tie nekonečné možnosti?
Áno, možností tu je viacero, no ako sa rozhodnúť, ktorá je tá správna... hlavne ak ani sama netuším, ktorým smerom sa uberať... Práca? Vysoká škola? Ostať doma či vycestovať?
Som len cudzinkou. Cudzinkou vo vlastnej zemi. Kráčam dôverne známymi ulicami. Stretávam stále rovnakých ľudí. Dennodenne otváram tie isté dvere, vchádzam dnu, no stále sa tu cítim akási nevítaná.
Na prvý pohľad to však nespozná asi nikto z vás. Pôsobím ako každý druhý, bledá pleť, blond vlasy, slovanské črty tváre. Keď prehovorím, ľahko mi porozumiete, zdieľame totiž rovnaký jazyk - slovenčinu.
Sú teda všetci cudzí mne? Alebo som hádam cudzia ja, cudzia celému okolitému svetu, môjmu svetu?
Sú to už veky, čas plynie, no tie zvedavé pohľady sa nemenia, stále ostávajú, sú zakaždým rovnaké.
Zdravia, usmievajú sa, vítajú. No i napriek tomu dajú pocítiť, že som tu cudzia.
Nepatrím tu, a predsa odtiaľto odísť nemôžem. Alebo len jednoducho nedokážem? Nepustia ma. Pripútaná k životu, môjmu vlastnému, ktorý však sledujem len z diaľky. Nedokážem ovplyvniť žiadne dianie, rozhodnutia. Len sa dívam, všímam si detaily.
Cudná. Cudzinka. Cudzojazyčná. Cudzoložnica.
Navzájom sme sa jeden druhému už dávno odcudzili. Som pre teba len ďalšou cudzinkou. Ďalšou neznámou. A ešte nikto nezostavil rovnicu, aby si dokázal odhaliť moje pravé ja. Nahliadnuť do môjho vnútra, spoznať ma. Príliš cudná síce nie som, no ver, že od cudzoložnice mám tiež ďaleko.
I keď nás toho toľko spája, pripadám si akási vzdialená a nevítaná. Nikým nepochopená kráčam ulicami mesta, znášam opovržlivé pohľady, falošné úsmevy a úlisné pozdravy.
Prečkám dni v spoločnosti a užívam si noci samoty. Prechádzam pustými uličkami, osvetlenými i temnými. Nikto nikde. V nočnom meste sa síce cítim trochu opustená, no nikdy cudzia. Rozumiem si so svetlami pouličných lámp, vrecúškom tancujúcim vo vetre i so zvonmi odbíjajúcimi polnoc.
S láskou
Mati
Dal si mi nádej.
Nádej, že všetko bude opäť raz ako predtým. Nádej v nový začiatok a skvelý život. Dal si falošnú nadej a ja som sa jej chopila, už ju nechcem pustiť preč.
Tisícky spomienok, nezabudnuteľných zážitkov a pocity, ktoré som vtedy cítila sú už nenávratne preč. Stále však dúfam, že prídu nové, rovnaké a budem šťastná, šťastná s tebou.
Dávaš mi nádej, nie príliš okato, no ja ju vidím, cítim. Číha na mňa za každým rohom, je mi stále v pätách a nemožno sa jej zbaviť. Rovnako ako sa nemožno zbaviť teba, narážam na teba na každom kroku. Vyhodím ťa dverami - vrátiš sa oknom. A keď zavriem aj to - zlezieš dolu komínom a ani sa tam nezasekneš, keďže nemáš postavu ako Santa Clause. Ako ťa teda dostať zo svojho života, ako zabudnúť? Veď ani ty sám mi to nechceš dovoliť, no nerobíš ani nič preto, aby to bolo ako kedysi... Dávaš mi nádej, v zapätí ju necháš splanúť a ja sa len dívam na ten popol, presýpa sa mi medzi prstami, dusím sa ním. Pripravená zmieriť sa so všetkým, no ona, tá nádej prekliata, v zapätí zase vstáva z popola ako fénix. Hráš sa so mnou, s mojimi citmi a toto ti nikdy, nikdy nezabudnem.
Som naivná, viem, uvedomujem si to, no nemôžeš za všetko do istej miery aj práve ty sám? Nakoniec, nie si to ty, kto to začal i skončil? A to všetko bez jediného slova. A teraz ži, prežívaj tak ako doposiaľ. Dá sa to? Mne to veru veľmi nejde. Možno je to moja chyba, možno tvoja a možno niekoho úplne iného. Ja však musím viniť ju a len ju jedinú - nádej. Nádej, ktorá vznikla z tvojho popudu a nie a nie sa stratiť, zmiznúť, odísť naveky preč. Môžem plakať, kričať, rozkrájať sa na márne kúsky, no ona sa vždy raz vráti. Niekedy jej to trvá dlhšie, inokedy zas klope na dvere hneď na ďalší deň. Je teda možné zbaviť sa jej raz a navždy? Je ju možné usmrtiť? Vyhnať kdesi preč a nikdy na ňu opäť nenaraziť? Obávam sa, že nie... teda pokiaľ tu budeš ty, nie. A vlastne aj keby si nebol, ona sa vždy raz ukáže a prinesie so sebou ten nával emócií, tie bezsenne noci, pochabé myšlienky, pocit beznádeje, sebaobviňovanie a ľútosť.
Dal si mi nádej, o ktorú som ťa nikdy nežiadala. Neviem sa jej zbaviť, neviem ju poslať preč, drží sa má ako kliešť. Prosím, vezmi si ju späť. Nikdy som ťa o nič nežiadala, teraz ťa prosím o toto jediné... Chcem už konečne zabudnúť.
S láskou
Mati
Poznáš ten pocit...
Sedíš sama. Ticho. Tma. A prezeráš si fotky z minulosti. Tisícky spomienok. Nostalgia.
Poznáš to, chceš sa vrátiť späť - späť v čase a prežívať tie momenty znova a znova. Možno niečo zmeniť, spraviť to, čo si mala už dávno. Je neskoro, ale aj tak nad tým premýšľaš. Vynárajú sa ti nové a nové spomienky - detaily, na ktoré si si myslela, že si už dávno zabudla.
Povieš si, že si vyzerala naozaj dobre - dlhé husté vlasy, bezchybná pleť, postava.
Prečo si so sebou vtedy vlastne nebola vôbec spokojná?
Mala si priateľov, pravých. Množstvo zážitkov - smiech, trapasy, dobrodružstvá, nezmyselné rozhovory do noci.
Túžiš, aby bolo všetko ako predtým. Aby tu boli opäť tí ľudia, tie časy bezstarostné...
Si na prechádzke spomienkami - kráčaš, obzeráš sa, spomalíš čas.
Samé známe tváre, momenty, malé krôčiky vpred, v ústrety budúcnosti - minulosti či prítomnosti.
Veľké očakávania, plány, predsavzatia - keď si ešte nevedela, ako to všetko dopadne.
Premýšľaš, prečo to vlastne všetko skončilo, prečo si sa pohla ďalej - odvrátila tvár a vybrala sa vlastnou cestou. A bola to tá správna? To už nezistíš, nie je to také jednoduché... Môžeš teda žiť svoj najlepší život a možno aj nie. Na tú križovatku sa však už nikdy nevrátiš.
A teraz tu sedíš a spomínaš, hľadíš späť. Prechádzaš chodbou spomienok smutná a šťastná zároveň. Smútok z toho, že tie chvíle sú nenávratne preč, ale šťastná, že tu vôbec boli.
Vedz, že takto budeš sedávať ešte často - sedávať a spomínať na veci, chvíle, ktoré sa už pominuli, ale i na tie nadchádzajúce, ktoré ťa ešte len čakajú. Preto hlavu hore, nesmúť a kráčaj ďalej. Čaká ťa ešte mnoho križovatiek, rozhodnutí - správnych aj nesprávnych, stretnutí či zážitkov.
Vedz, že takto budeš sedávať ešte často - sedávať a spomínať na veci, chvíle, ktoré sa už pominuli, ale i na tie nadchádzajúce, ktoré ťa ešte len čakajú. Preto hlavu hore, nesmúť a kráčaj ďalej. Čaká ťa ešte mnoho križovatiek, rozhodnutí - správnych aj nesprávnych, stretnutí či zážitkov.
Čaká ťa ešte množstvo spomienok, tak vstaň a utekaj im vstriec.
zdroj (foto): Tumblr
S láskou,Mati
(PLES, KATEDRA ŽURNALISTIKY, SUSHI)
Nový rok, nový začiatok či len ďalšie klišé?
Sledujem už dlhšie, že január zvykne byť najmä tým mesiacom sklamaní, kedy si naivne myslíme, že to bude rok úspechov a akoby lusknutím prsta bude ten náš začiatok roka rovnako čarovný, ako sme si predstavovali.
Práve včera som našla na Instagrame citát, ktorý je aj celkom výstužný a tejto témy sa aj celkom týka. Teda v takom voľnom preklade: Rozhodla som sa, že môj rok 2019 začne 1. februára. Január je len bezplatný skúšobný mesiac.
No ale ako som túto svoju skúšobnú verziu roku 2019 využila ja, ak vôbec? Rozhodla som sa vyskúšať takýto formát článkov, ktorým si budem čiastočne aj sumarizovať, čo zaujímavé alebo aj nie, som za daný rok, mesiac prežila.
V porovnaní s predstavami, aká budem tento rok produktívna, bol začiatok mesiaca akousi nočnou morou a predstavoval ich presný opak. Veď čo to, jedlo, teplo domova, Netflix a za oknom padal hustý sneh. Aby som vytiahla čo i len päty z domu, mi ani nenapadlo. Nieto začať si vypracúvať maturitné témy a pomaly sa začať učiť, veď na to mám ešte čaaasu. Isto, teraz ešte menej, sotva mesiac a pár dní, a ja som ešte ani prstom nepohla.
Stužková - navždy sa zachová v pamäti stužková? Alebo sa nám stratí len kdesi hlboko v pamäti a ostane jedným z tých večerov... ďalším v poradí tých, na ktoré si budeme spomínať len matne.
Takmer každý si už týmto prešiel alebo ho táto 'oslava dospelosti' ešte len čaká... Večer, ktorý má utužiť kolektív (na čo je už v niektorých prípadoch azda aj neskoro...), osláviť našu cestu a to, že sme sa prepracovali až do štvrtého ročníka. V neposlednom rade pripomenúť aj tú maturitu, na ktorú by väčšina z nás najradšej zabudla a vypustila túto myšlienku čo najskôr z hlavy.
Veru, nie je to vôbec dávno, snáď mesiac dozadu, keď som mala stužkovú slávnosť ja a rozhodla som a jej venovať aj článok, predsa len je to jedna z tých doposiaľ najvýznamnejších udalostí v mojom živote...
