Nový rok, nový začiatok či len ďalšie klišé?

Sledujem už dlhšie, že január zvykne byť najmä tým mesiacom sklamaní, kedy si naivne myslíme, že to bude rok úspechov a akoby lusknutím prsta bude ten náš začiatok roka rovnako čarovný, ako sme si predstavovali.

Práve včera som našla na Instagrame citát, ktorý je aj celkom výstužný a tejto témy sa aj celkom týka. Teda v takom voľnom preklade: Rozhodla som sa, že môj rok 2019 začne 1. februára. Január je len bezplatný skúšobný mesiac. 

No ale ako som túto svoju skúšobnú verziu roku 2019 využila ja, ak vôbec? Rozhodla som sa vyskúšať takýto formát článkov, ktorým si budem čiastočne aj sumarizovať, čo zaujímavé alebo aj nie, som za daný rok, mesiac prežila.

V porovnaní s predstavami, aká budem tento rok produktívna, bol začiatok mesiaca akousi nočnou morou a predstavoval ich presný opak. Veď čo to, jedlo, teplo domova, Netflix a za oknom padal hustý sneh. Aby som vytiahla čo i len päty z domu, mi ani nenapadlo. Nieto začať si vypracúvať maturitné témy a pomaly sa začať učiť, veď na to mám ešte čaaasu. Isto, teraz ešte menej, sotva mesiac a pár dní, a ja som ešte ani prstom nepohla.

Začala mi škola, písomky, skúšanie, naháňanie sa za poslednými známkami... Niektoré predmety sa mi podarilo vytiahnuť hore, napraviť to, čomu som doposiaľ neprikladala veľkú váhu a preklínala sa, že som na to všetko nemyslela skôr.

Podala som si žiadosť o vydanie vysvedčenia, možno sa mi zíde k prihláške na výšku, aj keď neviem či sa mám vôbec čím chváliť. V rukách ho však ešte nemám a niektoré známky na ňom mi ostali záhadou doteraz, tak sa nechám prekvapiť v pondelok, keďže tento týždeň som ostala vypísaná doma. Teda vypísať, som sa vypísala sama - nebudem predsa s každou chrípkou bežať k doktorke, ale zas sedieť v škole je tiež nad moje sily. 

Namiesto návštevy dňa otvorených dverí v Brne som sa zúčastnila na našom školskom plese, poslednej takejto školskej akcii, ktorej sa na strednej ešte môžem zúčastniť. Tento rok sme tému našťastie nemali a lístok som kupovala samozrejme opäť na poslednú chvíľu.     

Tancovať, tráviť čas so spolužiakmi a odviazať sa. Napriek všetkému mám pocit, že tento ročník bol jedným z tých slabších. Viac času som asi presedela, než tancovala, popíjala víno, rozprávala sa a sledovala okolité dianie či parket. Na niektoré pesničky som si však ísť zatancovať jednoducho musela. A taktiež som si nemohla nechať ujsť ani príležitosť poslednýkrát tancovať s profesormi, veď kedy sa mi takáto príležitosť ešte naskytne? Večer zbehol naozaj rýchlo a spoločensky unavená som išla radšej domov, než sa trepať v dlhých šatách cez mesto a ísť si sadnúť do nejakého baru. Možno, ak by som si vzala niečo na prezlečenie, tak by som aj išla. Ale keby bolo keby...

V septembri by som mala nastúpiť niekam na výšku, lenže kam? Táto otázka mi stále máta v hlave a ja sa nie a nie rozhodnúť, nie a nie prísť na to, čo by som v budúcnosti chcela robiť, čo by ma bavilo a našla by som si aj nejaké to uplatnenie, neskončila pod mostom. 

Naskytla sa mi príležitosť, Filozofická fakulta UK v Bratislave organizovala deň otvorených dverí a tak som si povedala, prečo sa tam neisť pozrieť, možno ma aj tá žurnalistika nakoniec opäť osloví a zistím, že to študovať naozaj chcem, keďže som ohľadom tohto dosť nerozhodná. Bývala spolužiačka tam plánovala ísť tiež, tak sme sa nakoniec dohodli, že tam pôjdeme spolu. Poviem vám, pre mňa je cesta do Bratislavy, najmä vlakom, naozaj nekonečná. Uvidím, možno si na ňu raz zvyknem a možno aj nie... 

Dorazili sme na miesto, ubytovali sa priamo v centre a večer, pre niekoho možno už aj v noci, sme sa vybrali do mesta. Chcela som ísť do nejakého podniku, možno spoznať nejakých miestnych, no nakoniec sme zakotvili len v Mondieu s pohárom prosecca a čokoládovým cheesecakeom - čo musím priznať, že bol môj druhý cheesecake v živote a bol naozaj výborný, s tým prvým sa nedal ani porovnať. Predtým som bola presvedčená, že to už nie je nič pre mňa. Spolužiak ma však vyviedol z omylu, že v kaviarni, kde som mala túto svoju 'premiéru' naozaj nemajú dobré cheesecakey, a tak som sa im rozhodla dať ešte jednu šancu. Dosť však o jedle, aj keď mám pocit, že tento výlet do Bratislavy bol najmä o ňom :D

Nový deň a ja sa možno konečne dozviem, čo ďalej so životom. Slávnostné privítanie, úvod v Moyzesovej sieni (nečakala som, že bude naozaj taká pekná). Myslím, že v danú chvíľu tam bola asi najväčšia koncentrácia zelených stužiek na Slovensku a čo ja viem, možno aj na svete. A potom hor sa hľadať tú katedru žurnalistiky a marketingovej komunikácie. Dostali sme mapku, takže trafila som tam poľahky, teda celkom... keby som okolo tej budovy neprefrčala a potom ju hľadala o pár metrov ďalej. Ale našťastie mám celkom dobrú orientáciu na neznámych miestach, keď sa však sústredím až príliš, tak prehliadam detaily, aj tie pätnásťmetrové.       

Chybička se vloudila a ja som si s mojím nesmiernym šťastím vypočula všetko o prijímačkách na marketingovú komunikáciu a až potom som sa pobrala o poschodie vyššie, kde prebiehala prezentácia žurnalistiky, z ktorej som zachytila už len poslednú tretinu. Avšak po jej vypočutí som  ostala navnadená a presvedčená, že to chcem naozaj študovať, dám si tu prihlášku a všetko bude super, milí profesori, síce nie tak vábna budova, ale koho to zaujíma. Jednoducho som si uvedomila, že áno, pôjdem na žurnalistiku, aspoň sa o to pokúsim. Moje ideály sa však rozplynuli, keď nastal čas na otázky... publikačná činnosť - ak sme publikovali v novinách, máme to oskenovať, skopírovať alebo ako to máme poslať? Čo ak sme publikovali v rádiu v inom jazyku než je slovenčina? To tu má už naozaj každý skúsenosť s publikovaním článkov, účasťou vo vysielaní a podobne? Snáď nie, nemôžem tu byť predsa jediná takáto. 

Ozvalo sa však dievča vedľa mňa: "A čo ak sme ešte nepublikovali?" Profesor sa len pozrel našim smerom: "Tak na to máte ešte čas do 26." Vtedy sa všetky moje ideály zosypali ako domček z karát, kiež by to bolo také jednoduché, len tak sa dostať do nejakých novín, magazínu a publikovať si tam čo i len malý odstavec. Nemám známosti, nepoznám nikoho, kto by mi s tým mohol pomôcť. Skončila som. Som stratená. Čo teraz? Žurnalistiku si môžem zo zoznamu mojich budúcich vysokých škôl teda vyškrtnúť.

Doteraz neviem ako ďalej, ľutujem, preklínam sa, že som nestihla začiatok prezentácie a nepočula všetko ohľadom prijímačiek, pýtať som sa opäť nechcela, veď predsa len, bola to moja chyba, že som to nestihla. Avšak, asi som tam naozaj mala ostať a zistiť si viac... teraz sa mi to ale hovorí ľahko. Budúci týždeň má však byť nejaká Roadshow a bude tam i Filozofická fakulta UK, skúsim tam zájsť, popýtať sa. Ešte stále mám aspoň maličkú nádej, že sa tam možno predsa len dostanem. 

Blog predsa nemôžem počítať ako publikačnú činnosť, no nie? Z viacerých strán my bolo povedané, že pravdepodobne nie, skôr nie ako áno... a keby aj, tak nebodaj im tam nepošlem tento článok. Mám vôbec nejaký hodnotnejší? Hoden tohto všetkého? A napíšem ho vôbec?

O Bratislave som sa rozpísala, teda skôr o týchto mojich pocitoch z dňa otvorených dverí, no nič iné sa tam vlastne ani nestalo. V daný deň husto snežilo, jedla som, jedla a jedla. Palacinky, pizzu, hranolky, nugetky, čokoládu.... Hovorím vám, ja som sa tam vážne išla asi len najesť a to ľudia zvyknú mať predsavzatia, že chcú chudnúť a na začiatku roka si to ešte ako tak i plnia - a ja niee, ja si radšej jem a priberám! Čo už, ale aby som si zas priveľmi nekrivdila, ja som si takéto predsavzatie tento rok nedala!

No a po návrate z Bratislavy som doma, chorá. Ležím, spím, pozerám seriály.

A predsa len som si splnila ešte jeden z takých mojich menších goals, včera som konečne prvýkrát ochutnala sushi. A čo ja na to? Nuž zjesť sa to dalo, ale žeby mi to nejako chutilo, povedať nemôžem. Jedla som však len uhorkové a to so žltou reďkovkou, keďže na tú surovú rybu som teda odvahu nenazbierala

A dnes, pár minút dozadu som sa dozvedela aj výsledky geografickej olympiády, na ktorej som sa zúčastnila minulý týždeň a aký je výsledok? 22/30 - lepšie ako som očakávala, ale približne takto bodovo sa pohybujem každý rok, netuším ešte, ako to bude s krajským kolom, ale predpokladám, že tento rok posunú hranicu vyššie a nejako sa naň zas ani nehrniem, keďže ma vtedy čaká ďalšie DOD.

Čo dodať, január som produktívny teda naozaj nemala, predsavzatia som si neplnila, teda ako tak rozmýšľam, žiadne som si ani veľmi nedávala. Ale myslím si že každý, naozaj každý verí, že nový prichádzajúci rok bude práve tým ich rokom, zlomovým bodom, keď sa niektoré veci zlepšia, obrátia na dobré, budú úspešnými, splnia sa im sny a podobne. Poďme tomu aj naďalej všetci naivne veriť, veď rok ešte len začal a stať sa môže čokoľvek.

Teda ukončujem túto svoju skúšobnú verziu roku 2019 a prechádzam na plnohodnotnú, tú so všetkými funkciami,  možnosťami. 

Vitaj február!