Stužková - navždy sa zachová v pamäti stužková? Alebo sa nám stratí len kdesi hlboko v pamäti a ostane jedným z tých večerov... ďalším v poradí tých, na ktoré si budeme spomínať len matne.

Takmer každý si už týmto prešiel alebo ho táto 'oslava dospelosti' ešte len čaká... Večer, ktorý má utužiť kolektív (na čo je už v niektorých prípadoch azda aj neskoro...), osláviť našu cestu a to, že sme sa prepracovali až do štvrtého ročníka. V neposlednom rade pripomenúť aj tú maturitu, na ktorú by väčšina z nás najradšej zabudla a vypustila túto myšlienku čo najskôr z hlavy.

Veru, nie je to vôbec dávno, snáď mesiac dozadu, keď som mala stužkovú slávnosť ja a rozhodla som a jej venovať aj článok, predsa len je to jedna z tých doposiaľ najvýznamnejších udalostí v mojom živote... 

Nie som žiadnou výnimkou, a teda aj v mojom prípade všetkému predchádzali obrovské stresy, zmätky, panika, no i napriek všetkému som sa tešila - tešila a obávala zároveň.
Dva týždne pred stužkovou som strávila vypísaná doma v posteli s pohárom čaju poruke a milovaným Netflixom. Odhliadnuc však od choroby, čo bolo teda najhoršie? Nemala som ani len najmenšie poňatie, čo všetko sa rieši, ako bude večer prebiehať. Jedinou záchranou mi bol snáď len triedny 'group chat', kde sa čosi z času na čas objavilo. Aale... veď len prídem, vezmem si stužku a hotovo - kdeže, ja som to mala dokonca ešte aj spolu so spolužiakom moderovať... a vlastne som aj.
Deň pred slávnosťou a mne sa len všetko rúcalo pred očami ako domček z karát. Šaty sú mi priveľké, nemáme napísaný moderátorský kec - vlastne vôbec neviem ako a čo nasleduje. Nejako bolo, nejako bude.

17. november, všetko pozatvárané, je predsa štátny sviatok! Vlasy, vizáž, šaty, texy - môže sa vyraziť do toho, hoc nie veľmi vábivého, počasia. Dorazím na miesto a široko-ďaleko nik. Zvoním. Nič. Zvoním opäť. Nič. Po chvíli sme sa nazbierali viacerí a ktosi zvnútra asi konečne začul zvonček.
Posledné prípravy, zmeny v nástupe, mikrofóny, premiestňovanie stolov a samozrejme stresy, že netuším ako ide za sebou celý program - našťastie som však nebola jediná.

Pomaly sa začali zbierať hostia, celkom vysoký počet profesorov, parteri, rodičia a stovka nových tvárí, pred ktoré som sa musela čochvíľa postaviť, zachovať si chladnú hlavu a dostať zo seba aspoň hlások. Čoby hlások, celé slová, vety ba až súvetia. 

A už sme tam stáli všetci nastúpení za zavretými dverami, pomaly sme vstupovali do sály a všetci sa nás upierli zrak. Mali sme pripravený pekný nástup, ale to by nebolo ono, ak by sa niečo nepokazilo, v našom prípade to bol DJ. Nesprávne piesne, ich skrátené verzie a podobne, bola to teda výhra!
Študentská hymna Gaudeamus igitur - niektorí len márne otvárali na prázdno ústa, poniektorí stáli so zmäteným výrazom, no našli sa i takí, ktorí sa text naučili a zachraňovali situáciu.
Bolo to tu, nastal čas, kedy som mala privítať všetkých prítomných a povedať pár, bohužiaľ nie úplne tak pravdivých, slov o tomto našom veľkom dni, o nás či hosťoch. Ale k tomu to patrí, milosrdné lži, nemôžme tu predsa kydať hnoj a vyťahovať všetko zlé...
Zelené stužky pripnuté na hrudi, nádej, ktorú do nás budú všetci prítomní vkladať pri skladaní maturitných skúšok. Stužky, ktoré budeme hrdo nosiť a veriť, že túto skúšku úspešne zdoláme a postúpime ďalej na našej životnej ceste - nastúpime na svoju vysnenú vysokú školu a splníme si svoje sny...
Tancovanie alebo ako nepostúpať partnerovi po nohách - teda hlavné, že som chodila 5 rokov na spoločenské tance... Učiteľský tanec s triednym profesorom a rodičovský tanec s ockom, kde som bola rada, že môžme splynúť s davom. Navyše v tých šatách to bol horor. Triedny mi, čuduj sa svete, na ne ani raz nestúpil, čo sa však o "okolotancujúcich" povedať nedá. Avšak všetci sme tancovali, rozprávali sa, smiali a celú túto maškarádu prežili v zdraví.
Nasledoval ďalší, trochu trápnejší, moderátorský kec, psychická príprava, debata o tom, či ho radšej nevyradíme, povzbudenie a šup po mikrofóny! Nádych, výdych a ideš! Pre jasnejšiu predstavu, mala som tam nejaké z tých typických piesni, ktoré sa spievali počas nežnej revolúcie, avšak trochu poupravených, prispôsobených našej situácii, maturite, stužkovej či dnešným študentom.



Slávnostná večera, príchod hostí na zábavnú časť a začína sa program! Ktorý vôbec, vôbec, ale že vôbec nevyšiel podľa našich predstáv. Nikto ani len netušil, o čo tam ide, niektorí boli úplne zmätení, ale naše improvizácie to vraj dosť zachraňovali. Dokonca nám bolo povedané, že niektorí z profesorov sa ešte toľko nenasmiali na žiadnej stužkovej. Každému bolo jasné, že nácviku programu sme veľa času nevenovali, ale to sme jednoducho my.
Program formou akéhosi príbehu z 20. rokov - mafiáni, vedci či umelci, zároveň však bývalí spolužiaci, ktorí sa stretli a zhodli na tom, že chcú zlikvidovať jednu osobu. Retrospektíva, spomienky na strednú školu. DJ nám k tomu však opäť vôbec nepomáhal. Improvizácia však zachráni všetko!
A únos triednej knihy? V horšom zvuku ho snáď ani pustiť nemohli! Súbor, bol však s najväčšou pravdepodobnosťou poškodený.
Smiala som sa, ale už od zúfalstva, aké to je všetko zlé, hanbila som sa a už som sa tam pred tých ľudí nechcela ani opäť postaviť, musela som. Potom, ako som pozvala rodičov a profesorov na parket, kde boli ešte stále nejaké stoličky z programu, som sa rozosmiala... všetko bolo postavené na hlavu, ale tak mohli si predsa zahrať stoličkový tanec!

Polnoc. Ten magický okamih, kedy sa dejú čarovné veci. Vstúpili sme opäť do sály, nástup, ktorý sme na začiatku nestihli, sme zvládli na jednotku a nastala časťstužky. So sviečkami v rukách, kľačiac na vankúšiku sme si vypočuli básničky, ktoré nás charakterizovali. Ja som tú svoju, ako jedna z mála, vopred nepoznala, i keď som mala tú možnosť, ale nakoniec som odolala pokušeniu. Spolužiakom sme prečítali jednému po druhom básničky, každý si svoju sviečku vložil do nádoby s vodou, kam sa samozrejme všetky ani nevošli a preto my, poslední, sme si sviečky museli položiť na ostatných. Spoločne sme ich všetci sfúkli. Vytvorili sme kruh, spievali, pili víno a nastal čas na rozbíjanie džbánu - každý sme si vzali symbolickú črepinu, aby nám pripomínala túto noc. Odovzdali sme dar triednemu, skupinové objatie a zábava mohla pokračovať. Takmer všetci rodičia sa však rozpŕchli domov a poväčšine sme tam ostali už len my s profesormi. 

Všetci tancovali, spievali a pili.


Teda áno, bol to večer, síce nie taký slávnostný a honosný, ako som si pôvodne predstavovala, ale bol to náš večer. V tú chvíľu sme boli ozajstný kolektív, stojac tam spolu, pokope, uvedomujúc si, že nás spája jedna trieda, že tu máme všetci svoje miesto a patríme tu - či už chtiac alebo nechtiac. Nech si hovoríme, čo chceme, som si takmer istá, že aspoň kdesi v kútiku duše sa máme všetci navzájom radi a keď sa to všetko skončí, tak budeme už len spomínať... a niektoré spolu strávené chvíle nám budú naozaj a úprimne chýbať, chvíle, spolužiaci, profesori...
Počula som, že spomienky zo strednej školy sú vždy tie najlepšie, možno si to teraz len neuvedomujem, no niečo pravdy na tom bude... už teraz rada spomínam na niektoré chvíle, najmä z prvého ročníka a keby sa dal vrátiť čas, bez mihnutia oka tak spravím.
Každý z nás si tu vedel nájsť to svoje... či tú svoju správnu osobu, s ktorou trávil prevažný čas. Zo spolužiakov sa stali priatelia... nenadviazali sme možno úplne priateľstvá na celý život, i keď niektorí možno áno, ale stále to budú ľudia, ktorí budú mať čestné miesto v našom živote, časoch strednej školy a spomienkach. Možno raz, keď budeme rozprávať deťom či vnúčatám o našom štúdiu, tak si na nich určite spomenieme a so slzami v očiach sa budeme usmievať, budeme vďační za to, čo nám dali, i keď sme si to v tej dobe sami neuvedomovali.

Nechcem byť však ešte nostalgická, myslím si, že na to bude ešte času dosť po maturite, keď bude toto naše lúčenie sa aktuálnym a my sa každý rozídeme tou svojou vlastnou cestou...

Na záver ešte pár fotiek zo stužkovej, ktorá verím, že sa naozaj zachová...  i keď niektoré spomienky nám vybledli už aj teraz, no na tie silné snáď nezabudneme nikdy. Minimálne na tie fotky nie! Keďže som ledva našla jednu, kde by som vyzerala aspoň trošku normálne... Samozrejme, autorské práva na väčšinu týchto fotiek patria fotografovi (Ľuboš Krahulec Photography).