Prečo je tomu tak?

Myslíme si, že ľudí poznáme, máme ich prekuknutých, vieme, čo od nich očakávať... ale aj tak nás vie stále aj tá najväčšia mrcha prekvapiť. 

Ľuďom nedôverujem, je ich teda naozaj málo, ale vždy som opatrná. 

Vždy si však viem po určitej dobe vytvoriť celkom dobrý obraz o každom, odpozorovať jeho správanie ku mne či iným a vytvoriť si akýsi ideál toho, aký človek je a čo od neho môžem v budúcnosti v jednotlivých situáciách očakávať. No i tak sú tu chvíle, keď ma dokážu prekvapiť. Talentovaní to ľudia!

Ale ako je možné, že ľudia, ktorí vystupujú ako naši priatelia, nás vedia zradiť, otočiť tvár k niekomu inému. Sme snáď ako slnečnice, ktoré majú okolo seba celú svoju 'slnečnicovú' rodinu, no vždy sa od nich s východom slnka - novej možnosti, osoby či príležitosti, odvrátia a hľadia si na to svoje? Áno, veď je to normálne, že chceme pre seba len to najlepšie, ale aj za cenu niekoho utrpenia, sklamanie? 

To už sklamanie blízkeho človeka v našej spoločnosti nič neznamená? Je to čosi normálne? Asi áno... Som sklamaná z mojich 'priateľov', dnešnej doby či celého sveta. A sklamanie je niečo, čo sa ani neodpúšťa, ale už navždy... už navždy ostane kdesi v mojom vnútri a budem vedieť, že nikto nie je taký, akým sa prezentuje, predo mnou, pred všetkými.

Slnečnicová rodina, príklad, ku ktorému budem odteraz prirovnávať väčšinu dnešných ľudí. Akonáhle nás človek, ku ktorému vzhliadame zradí či opustí, ostaneme sami, skláňame hlavu a čakáme na spásu, no dlho, dlho nikto nepríde. A tak stojíme samy, so sklonenou hlavou, trpíme a premýšľame. Až kým sa nenaskytne nejaká nová možnosť, nepríde niekto nový, na ktorého sa zavesíme a budeme na ňom lipnúť svojim pohľadom celé dni. Nezáleží nám na tom, aký je, ale hlavné je, že je teraz tu a zatiaľ neodišiel...


Nuž jednoducho sme ako tie slnečnice... vypočítaví a falošní.
Ale predsa je iróniou, že slnečnica je symbolom šťastia. Áno, takýto ľudia sú šťastní, aspoň si to myslia, no neviem, či je tomu tak aj naozaj. Symbolizuje však aj lojalitu, flexibilitu či obdiv... No vždy zrejme len k tým svojim daným cieľom.
Je teda každý z nás slnečnicou kdesi v poli? Či už zblúdilou dušou, ktorá sa ocitla uprostred zemiakového poľa, ostala stáť niekde v poli po žatve, ako jediná, ktorá prežila alebo jednoducho stojíme, rastieme v húfe iných, nám podobných?