Je to už nejaký ten piatok - presnejšie včera to bol presne rok, čo som oficiálne dospelá. A zmenilo sa tým niečo? ...takmer vôbec!

Okrem toho, že si môžete už legálne kupovať alkohol či cigarety a ste "svojprávny" a zodpovedný sám za seba, tu žiadne zmeny teda nie sú. Je to len akási pomyselná hranica, ktorú si raz niekto stanovil a všetci sa ňou teraz riadia...

Príde mi hlúpe písať vám tu o živote... veď čo už o ňom môže vedieť len devätnásťročné dievča. Áno, vedela by som vám toho povedať o živote, najmä tom mojom, mnoho a zároveň aj NIČ...

Ľudia sa menia, sama som to na sebe spozorovala v priebehu posledných mesiacov. Nie je to však kvôli tomu, že by konečne dospeli - každý vníma tú svoju dospelosť inak. Niektorí si z plných dúškov užívajú možnosti, ktorý im toto číslo "18" prinieslo, iní sa tvária stále ako deti a nechcú toto svoje detské kráľovstvo opustiť...

Takže takto sa cítia dospelí? Takmer nijak odlišne od doby keď nimi ešte len sotva boli. Možno snáď pribudne viac zodpovednosti, starostí a povinností. Okolie vás bude sotva vnímať nejako inak, veď ako by mohli vedieť, že už ste dospelým? Jedine ak im to prezradíte - každý sa tým sprvu chváli rád, no aspoň ja som si postupom času uvedomila, že no a čo? Som dospelá, ale svet sa z toho nezblázni. Nie som jediná, prvá ani posledná...

A ako som vnímal tú "dospelosť" prvý rok ja? Nuž áno, sprvu to bolo jeeej a možno aj trochu neskôr, užívala som si, že si konečne môžem legálne kupovať alkohol, ktorý však vôbec nechutil inak ako predtým, nebodaj som len pociťovala nejaký maličký pocit zadosťučinenia, kdesi hlboko vo mne... Neskôr prišlo obdobie, kedy som to vnímala ako bežnú vec, zmierila som sa s tým, no stále boli chvíle, kedy som chcela byť opäť dieťaťom. Vrátiť sa do minulosti a žiť ten svoj bezstarostný život. Tie nostalgické chvíle, ktoré mávam s pribúdajúcim vekom stále častejšie a častejšie.

Je však pravdou, že som stále žila s akýmisi ružovými okuliarmi na nose. A oči sa mi otvorili len nedávno a uvedomila si mnohé veci, o ktorých som čítala či počula už predtým. Áno, vnímala som ich možno celý čas, ale akosi som si stále naivne myslela, že sa to jednoducho všetko zmení, ľudia sa zmenia, celý svet sa zmení... avšak, zmenila som sa ja, môj pohľad, otvorila som trochu oči. Stále mám však chvíle, keď sa cítim ako to naivné dieťa, ktoré stále dúfa. No tie chvíle ma budú sprevádzať asi ešte dlho. Treba však hľadieť realite tvárou v tvár, bez akýchkoľvek filtrov, ktoré vám ponúka taký instagram či snapchat. A myslím si, že to je práve jeden z momentov, kedy "dospejete", kedy sa na tejto ceste životom posuniete trochu ďalej... či už k lepšiemu alebo horšiemu.

Dáva táto spleť mojich myšlienok vôbec zmysel? Niekomu možno absolútne nie, iný sa v tom možno nájde. Jednoducho som si sadla a písala. Písala to, čo mi zišlo na um, nie vždy sú naše myšlienky ucelené, dávajú zmysel či podobne. Choas je niekedy to, čo vládne v našej mysli...

Zdroj: foto (1) - Tumblr